Ste si istí (ako Trump)? Spoznajte Dunninga a Krugera, prosím

Predtým, ako začneme, skúste spraviť – bez pomôcok a z hlavy – toto:

1. Odpovedzte si na otázku: Kto vynašiel klasickú žiarovku? Ako to asi prebiehalo?
2. Nakreslite na kus papiera z hlavy bicykel. Spravte to precízne tak, akoby ste ho mali dať niekomu vyrobiť, niekomu, kto ho v živote nevidel a nevie, ako funguje.

Ok, máte? Naozaj? Ale no tak, zoberme kus papiera a pero, každý predsa dobre vie, ako vyzerá bicykel. Áno, tých pár sekúnd máte. Ak by ste si to nenakreslili, prídete o zábavu na konci blogu.

Dobre, verím vám, že to máte.

Pred pár dňami som tu na pravda.sk zažil zopár diskusií pod svojimi blogmi a pozorne sledujúc obsah a formu príspevkov, videl som jeden zo známych kognitívnych efektov v praxi:

Čím je človek menej schopný alebo kvalifikovaný, tým viac nadhodnocuje svoje reálne schopnosti alebo znalosti.

Experimentálne to overili páni Dunning a Kruger, čím si zaslúžili, že je tento efekt po nich pomenovaný (a odniesli si za to aj Ig Nobelovu cenu). S týmto efektom sa spája aj predpokladaný dôsledok, že:

Veľmi schopní alebo kompetentní ľudia môžu naopak podceňovať svoje schopnosti relatívne k iným a môžu sa mylne domnievať, že to, čo je pre nich ľahké a zrejmé, je rovnako ľahké aj pre iných.

Na pozadí toho prvého je vnútorná ilúzia nekompetentných ľudí o svojej schopnosti – ľudovo povedané klasickým “blbci o sebe ani netušia, že sú blbci”.

Samozrejme, toto pozorovanie nie je vôbec nové, možno poznáte Bukowského výrok “Problém so svetom je, že inteligentní sú plný pochybností, pričom tí hlúpi sú plní sebavedomia.” Podľa wikipedie podobné myšlienky vyjadril už Konfucius, alebo aj Darwin, či Russel. Páni Dunning a Kruger to “len” povýšili na vedecky skúmaný jav.

Ako sa to prejavuje v internetových diskusiách? Najvýraznejší extrém sú rôzni hlupáčikovia, ktorí sa ani o argumentáciu nepokúšajú, svoju neschopnosť im mozog prekrýva nadávkami, emóciami a expresívnym prejavom svojich jednoduchých názorov, domnievajú sa, že mu váhu pridávajú neustálym opakovaním. Na trochu vyššej úrovni sú tí, ktorí sa o diskusiu pokúšajú, ale nedostatok znalostí a argumentačných schopností ich dovedie k používaniu rôznych argumentačných chýb, klamov a manipulácií (po anglicky fallacies, biases). Reakcie typu “nikto normálny…”, “všetci si aj tak myslia…” a pod., ktorými sa myseľ diskutéra bráni úniku zo svojej ilúzie spadajú niekde medzi tieto dve úrovne. Nekompetentnosť sa prejaví akonáhle títo diskutéri majú obhajovať nejaký svoj konkrétny sporný názor (t.j. kriticky o ňom diskutovať) – napríklad základnou neznalosťou faktov a súvislostí. Len vo veľmi vzácnych prípadoch sú si sami schopní pripustiť, že by sa hypoteticky mohli mýliť a túto možnosť skúmať. Tí, ktorí to nedokážu sa týmto zaraďujú na tú nelichotivú stranu spektra Dunning Kruger efektu.

S týmto efektom je veľmi úzko spojený koncept “illusion of knowledge” – ilúzia znalosti. Možno ste už počuli niektorú z verzií nasledujúceho citátu (asi nesprávne pripisovanému Hawkingovi):

Najväčším nepriateľom múdrosti nie je neznalosť, ale ilúzia znalosti.

Skúsme sa spoločne zamyslieť – skoro každý dospelý človek je aspoň čiastočným odborníkom v nejakej oblasti. Tým myslím to, že tú oblasť vyštudoval a/alebo sa jej profesne dlhé roky venuje, z vlastnej iniciatívy sa v tom systematicky vzdeláva z mnohých objektívnych zdrojov, atď. Skúste si teraz nájsť túto “svoju” oblasť.

Máte, ok. Poďme ďalej – ak sa v niečom takto vyznáte, asi budete poznať aj nejakých kompetentnejších odborníkov, nazvime ich “guru”. Tak a teraz si predstavte na jednej strane svojho “guru” a na druhej strane náhodne vybraného nekompetentného človeka, ktorý sa ale v súlade s popisovaným efektom cíti veľmi sebavedome, lebo si trebárs prečítal jeden-dva jednoduché (a skreslené) články a/alebo uveril nejakej kvázi autorite, módnemu instantnému mudrcovi cez všetko, prípadne je jeho nesprávny názor súčasťou jeho širšieho svetonázoru (a tým pádom vec berie silne emočne, takmer bez možnosti vec kriticky diskutovať a názor zmeniť).

A predstavte si, že sa pustia do debaty. Áno, vieme si predstaviť, ako by sme to vnímali.

Nekončíme, ešte poďme ďalej. Teraz príde to zaujímavejšie.

Vyberme si nejaký náš názor, ktorý sme niekedy vehementne zastávali (prípadne stále zastávame) a cítili sme sa pritom sebavedomo, pričom je to mimo našu oblasť odbornosti. Ruku na srdce – kde v porovnaní s úrovňou “guru”, je naša kompetentnosť v danej oblasti? Ak to nie je zrovna naša odbornosť, pravdepodobne to bude hodne, hodne nízko, že?

Nakoniec sa spýtajme sami seba – bolo naše sebavedomie adekvátne? Alebo sa u nás prejavil Dunning-Krugerov efekt?

(Mimochodom, aj vedeckým kapacitám sa stáva, že ako špičkoví odborníci vo svojom obore sa mylne domnievajú, že dostatočne rozumejú iným, úplne vzdialeným oblastiam. O jednom príklade som písal tu.)

Toto je asi hlavnou myšlienkou blogu – spoznanie a pochopenie Dunning-Kruger efektu vedie k automatickej tendencii aplikovať ho na pozorovania druhých. Ale to, čo si treba odniesť ako hlavné poučenie je – sebakriticky sa neustále pýtať, či sa efekt neprejavuje aj na mne.  

Osobne sa o tom snažím. Pýta sa ma nejaká slečna pod nedávnym blogom o Pussy Riot na niečo nesúvisiace o OSN, o čom síce málo viem, ale nie som na to odborník? Zdá sa mi, že to, čo píše nesedí, skontrolujem to z niekoľkých zdrojov, stále nesedí, ale vyhlásim to sebavedomo za hlúposť? Ešte nie, to by mohol byť rýchlokvasený názor, možno je slečna informovanejšia, možno sa do veci viac vyzná a mne niečo uniká. Pýtam sa jej, odkiaľ informáciu má, prichádzame na to, že z novinársky nezvládnutého článku a informácia bola naozaj chybná. Nemusí to tak vždy byť, neraz som sa v kvalifikovanej diskusii dozvedel novú vec a svoj názor som musel upraviť, alebo zmeniť. Nie je hanba povedať “tomuto nerozumiem”, je to ďaleko lepšie, ako sa hrať na toho instantného mudrca s rýchlymi, jasnými, jednoduchými a nesprávnymi názormi.

Je mnoho techník, ako sa “efektu” u seba brániť. Spomeniem len dve, obe majú za cieľ ukázať nám našu kompetentnosť v reálnom kontexte, aby sme tomu zodpovedajúco mohli vedome nakalibrovať svoje sebvedomie.

• Ak sme si v niečom veľmi istí, skúsme hľadať kvalifikované informácie a názory, ktoré môj názor spochybňujú. Opakujem – spochybňujú. Intelektuálne menej schopní ľudia sa sústreďujú len na to, čo ich názory potvrdzuje. Vyberajme pritom zdroje starostlivo – u rôznych “alternatívnych” informačných zdrojov, ktoré bývajú od základu zaujaté, je priveľká pravdepodobnosť, že ide o názory nekvalifikované a informácie nedôveryhodné. Posudzovanie zdrojov je pomerne veľká téma, pre ľudí, akých tu vídam na diskusiách pod svojimi blogmi, musí byť súčasný Internet neprehľadná džungľa. Tak o tom možno niekedy nabudúce.
• Porovnajme svoj názor s názorom reálnych autorít. Nie je dobré považovať za “autoritu” trebárs jediného človeka, ktorý hovorí, čo sa nám páči. Viac k pravde nás zrejme priblíži autorita vo forme konsenzu odborníkov v nejakej oblasti. Iste, nie je vylúčené, že aj drvivá väčšina odborníkov vo svojom obore sa v niečom mýli a nejaký “rebel” má pravdu – ale ako je to pravdepodobné? Má ten rebel naozaj tak silné argumenty, že to spochybňuje konsenzus? Prípady, keď sa ukáže, že to tak je sú extrémne vzácne, možno reálne ani neexistujú. Vyzerá to tak, že mnohé “ruptúry paradigmy” sú v skutočnosti skôr postupné, kontinuálne zmeny. Ale to sme trochu odbehli od témy. Ako zistiť, aký je konsenzus odborníkov? To nie je také zložité, ale priestor na to bude možno v nejakom ďalšom blogu.

Nakoniec si ešte zaprajme, aby sme to neprehnali a nezačala sa nás týkať naopak “paralýza analýzou” 🙂 .

Moment, máte pravdu, ešte sme neskončili. Zopakujem zadanie zo začiatku:

1. Odpovedzte si na otázku: Kto vynašiel klasickú žiarovku? Ako to asi prebiehalo?
2. Nakreslite na kus papiera z hlavy bicykel. Spravte to precízne tak, akoby ste ho mali dať niekomu vyrobiť, niekomu, kto ho v živote nevidel a nevie, ako funguje.

Asi teraz tušíte, kam som tým mieril:

1. Väčšina asi správne odpovedala, že Edison. Počkať… naozaj správne? Včera som o tom napísal iný blog. Môžete si porovnať aj svoju pôvodnú predstavu o tom, ako to prebiehalo s tým, čo som tam v krátkosti popísal.
2. Pozrime sa teraz na vašu kresbu bicykla a porovnajme to s tým, ako bicykle reálne vyzerajú. Má vaša kresba všetky podstatné časti? Riadidlá, pedále, reťaz, kostru, kolesá, sedadlo? Sú vhodne umiestnené? Nebráni napríklad nejaká časť kostry pohybu, alebo zatáčaniu predného kolesa? Nebagatelizujte a neospravedlňujte si pred sebou nedostatky vašej kresby, zadanie bolo jednoduché a jasné. Ak všetko naozaj sedí a funguje, gratulujem. Klobúk dole, ak ste nezabudli na také “nepodstatné detaily” ako brzdy. Možno by ste sa čudovali, koľko ľudí má problém správne nakresliť takú “jednoduchú vec”, akou je bicykel, s ktorým sa prakticky každý osobne stretol, dokonca ho aj používal. Ako to dopadlo u iných ukazuje vtipne tento článok.

Pochopiteľne, išlo o cvičenie, ktoré nám ukazuje, že ani v “jasných otázkach” si v skutočnosti nemusíme byť takí istí svojou znalosťou. Preto hlavne k tým zložitým otázkam pristupujme s pokorou.