Napísal som najprv blog o tom, že porovnávať slovenskú koránovú cikuľku s Pussy Riot je scestné a následne ako reakciu na diskusiu ešte jeden o tom, že hodnotenie vkusnosti akcií, ktoré mimochodom ani Pussy Riot nemajú na svedomí nemá súvis s ich procesom, v ktorom im bola upretá sloboda politického vyjadrenia (a súdny systém putinovského Ruska ich poslal za krátke výtržnícke vystúpenie v kostole na dva roky na Sibír).

V následnej diskusii obe pointy postupne vyprchali, ale prekvapivo často som videl reakcie typu “ony sú hrozné, to nie je umenie”.

Takíto “rozhodcovia umenia” spravidla pridali pár zle mienených oplzlých slov a následne sa ako etalón slušnosti pohoršili nad neslušnosťou Pussy Riot.  

Vyprovokovalo ich k tomu zrejme toto z pôvodného textu:

Rozhodovať, čo je a čo nie je dobré / povolené umenie – to kedysi robil napríklad Hitler, komunisti, teraz sa o to pokúša smiešna karikatúrka toho skôr zmieneného menom Kotleba – skrátka totalitní idioti, ktorí sami umeniu rozumejú ako hus pivu.

Čitateľom ešte pripomínam, že nie som fanúšik Pussy Riot, ani skupiny Voina. Ale poďme k veci.

Takže, čo je umenie?

To je veľmi ťažká otázka, jednotná definícia pochopiteľne neexistuje, no existujú základné atribúty, ktoré by som zo svojho pohľadu zhrnul ako proces generujúci celistvý výsledok kreatívnej činnosti, ktorá má za cieľ vzbudiť emocionálnu a intelektovú reakciu, vyjadriť zložitejšie posolstvo a vyznačuje sa sofistikovanosťou. Pozor – podmienkou nie je, že výsledok je esteticky krásny – prvoplánová ľúbivosť nie je podmienkou umeleckosti od nepamäti, netýka sa to len moderného umenia. Rovnako podľa oblasti umenia, nie všetky uvedené podmienky sú nutné.

Čo umením nie je?

Ak by sme sa mali držať tejto definície, na vážkach by bola napríklad priemyselne produkovaná zábava a gýč. Gýčom sa zväčša rozumie dielo myšlienkovo plytké, cieliace na prvoplánovú ľúbivosť. Spadali by sem napríklad rôzne popové hviezdičky na jedno použitie, ručiace jelene, záhradní trpaslíci a trebárs Martin Jakubec. Ale – umelecké diela sú interpretované a reinterpretované v rôznych kontextoch a kto sme my, aby sme mali právo vylučovať nejakého adepta iba na základe vlastnej interpretácie? Použime preto prezumpciu umeleckosti a doprajme aj im potenciálny štatút umenia. (No a v posledom rade, pod Jakubcovým umeleckým počinom som si prečítal, že “zaručuje umelecký a hudobný zážitok na aký nezabudnete”.)

Tak a čo s Pussy Riot?

Dievčencom z Pussy Riot sa nepresne alebo nesprávne pripisujú aj akcie skupiny Voina, tak tu budem písať o oboch. Dobrý prehľad ich aktivity je napríklad tu, niektoré z akcií majú aj vlastnú wikipedia stránku (napríklad notoricky pripomínaná kopulácia v múzeu aj so zdrojmi je popísaná tu).

Akcie sú to väčšinou s prvkami výtržníctva a vandalizmu a väčšine ľudí sa na ich prejavy zle pozerá – o prvoplánovú ľúbivosť im pochopiteľne nejde, potrebujú šokovať a zaujať. Ja osobne som si napríklad pozrel len to, čo som kvôli diskusii musel a zle sa mi na to pozeralo takmer ako na toho Jakubca.

Spravme si z tej kopulácie prípadovú štúdiu a pozrime sa na ňu bližšie:

Väčšina verejnosti celú akciu vníma povrchne ako “orgie v múzeu” a zvedavci možno videli nejaký ten obrázok nahých ľudí rôznych tvarov v rôznych polohách.

Akcia však bola o čosi zložitejšia, stručne podľa vyššie uvedeného odkazu:

1. Pár dní pred výstupom sa ukázali na zlete putinovských zväzákov, so sloganom “Obcujme za následníka Medvedíka” – ako nazvali akciu, medvedíkom mysleli Medvedeva, ktorý vtedy na čas vystriedal Putina.
2. Po pár dňoch sa skupinka spolu s pozvanými fotografmi a kameramanmi dostavila do biologického múzea, kde sa pred vitrínou s vypchatým medveďom vyzliekli a začali sexovať.
3. Akcii sa vyčíta hlavne to, že bola na verejnosti (“veď tam mohli byť deti!”), podľa videozáznamu to vyzerá ako krátka v podstate oddelená performance – okolo “hercov” sa motajú len ľudia s kamerami.
4. Ochranka do akcie nezasahovala.
5. Účastník-pozorovateľ o akcii napísal “report”, kde to celé popisuje s recesistickým sarkazmom.
6. Akcia bola uvedená ako “rituál pre medvedí totem”.
7. V popisku videa z akcie sa dočítame, že cieľom ich kolektívneho sexu bolo “zapriať mladému lídrovi všetko dobré pred jeho dlhou cestou, naším spôsobom umeleckej podpory ešte neskúseného medvedíka” (pardon za hrubý preklad).
8. Organizátor tvrdil: “Nechceme byť radikálni provokatéri, chceme byť úprimní umelci a povedať, čo si myslíme. Myslíme si, že vláda oj…áva ľudí a tým sa to páči. Tak sa akcia ‘Obcujeme za následníka Medvedíka’ zrodila.” “Toto je portrét predvolebného Ruska – každý každého oj…áva a medvedík sa na to pozerá s neskrývaným pohŕdaním.”
9. Z rôznych umeleckých interpretácií akcie vyberiem napríklad názor, že išlo o prípad tzv. “subversive affirmation”, čo by sme mohli preložiť ako podvratné schvaľovanie/vyhovovanie – Medvedev sa zasadzoval za “národný projekt zvyšovania plodnosti”, vypchatý medveď mal symbolizovať ruskú imitáciu demokracie a podobne. Komický Žid, ktorý bol súčasťou vystúpenia, ktorý akciu propagoval a zároveň sa od nej s odporom dištancoval vraj mal tiež niečo symbolizovať.

(Odkazy na video, report, atď z akcie sú na zmienenej wikipedia stránke, priamo ich sem linkovať nechcem.)

Takže. Bolo to esteticky príjemné? Určite nie, páčiť vizuálne sa to môže snáď len ľuďom s nejakou úchylkou. Ale v celom popísanom kontexte, bola to skôr umelecká akcia, podľa kritérií, ktoré sme si popísali vyššie? Tam by som sa v rámci spomínanej “prezumpcie umeleckosti” priklonil skôr k “áno”. Kreativitu (a vtip) zapojili, interpretáciu vyžadujúce reakcie to zjavne vzbudilo (viď bod 9), o emóciach ani nevraviac, posolstvo, ktoré chceli vyslať nebolo nejak zložité, ale ani úplne banálne (išlo o politický protest) a hoci to nebolo výnimočne sofistikované, nenulová miera konceptu a zodpovedajúcich príprav tam určite bola.

Posledná poznámka k forme, ktorú zvolili – v dobe, keď je internet zaplavený pornografiu mi príde moralizovanie nad nahotou a kopuláciou pokrytecké, nota bene od vulgárnych ľudí, ktorí sami sú od decentnosti na hony vzdialení. Navyše, ak by sa podobní trochu o moderné umenie zaujímali, zistili by, že kontroverznosť tohto druhu tam nie je vôbec zriedkavá.

Namiesto zhrnutia dám krátke FAQ

Otázka: Môže byť umením niečo, čo sa mi nepáči?

Odpoveď: Áno.

Otázka: Môže byť umením niečo, čomu nerozumiem?

Odpoveď: Áno.

Týmto končím triptych na tému Pussy Riot.

P.S. Ospravedlňujem sa čitateľom, pre ktorých sú v blogu triviálne a jasné záležitosti. Tiež som si myslel, že by to tak malo byť, kým som na týchto stránkach nezažil diskusiu pod svojimi blogmi.